Žihľavu poznali už starí Rimania, ktorí ju používali na šľahanie kĺbov postihnutých reumou. Do Británie ju priniesli Césarovi , ktorí sa šľahaním žihľavy prehrievali. Až do nedávna sa šľahanie žihľavou udržiavalo ako ľudový prostriedok proti artritíde a reumatizmu.

Použitie žihľavy je v ľudovom liečiteľstve veľmi rozmanité. Chlorofyl pôsobí na metabolizmus povzbudzujúco a zároveň pomáha pri anémii. Pôsobí antireumaticky, protizápalovo a dezodoračne. Urýchľuje hojenie rán. Žihľava sa osvedčila aj pri ochoreniach pečene, žlčníka a obličiek, dokonca aj ako prostriedok, ktorý podporuje tvorbu materského mlieka. Koreň sa používa hlavne zvonku proti vypadávaniu vlasov a preto býva často súčasťou vlasových šampónov. Žihľavová droga účinkuje aj ako kardiotonikum, antidiabetikum (pri ľahších formách cukrovky, kedy ešte nie je potrebné podávať inzulín), proti hnačke, ako antivirotikum (hlavne proti chrípkovým vírusom), podporuje činnosť pankreasu a vaječníkov, pomáha pri bronchiálnej astme, pôsobí močopudne, zastavuje krvácanie, zlepšuje prekrvenie vnútorných orgánov…

Listy žihľavy sú bohaté na chlorofyl /zelené listové farbivo = ide vlastne o chlorofyly/. Ďalej obsahuje asi 15% minerálnych látok, dôležitý je hlavne horčík, potom sú to karotenoidy, flavonoidy, organické kyseliny, histamín a serotonín, sacharidy, vitamíny (napr. B1, B2, K, provitamín A a vitamín C hlavne v mladých listoch), aminokyseliny, glukoníny (znižujú hladinu krvného cukru), triesloviny, kyselinu šťavelovú, mravčiu, octovú, pantoténovú, kremičitú a ďalšie látky. Za jemne toxické sa považujú len čerstvé rastliny, ktoré vyvolávajú na pokožke typické pľuzgieriky. Sušením alebo varom sa však toxické látky ničia a žihľavu tak potom možno podávať či používať dlhodobo bez akýchkoľvek kontraindikácií.